Srdciar, lokálpatriot, vodca a kapitán v pravom slova zmysle. Tieto prívlastky jasne charakterizujú Branislava Rapáča. Jeden z najúspešnejších odchovancov nášho klubu si už neoblečie výstroj, neukáže svoju skvelú techniku, nevyhrá množstvo dôležitých súbojov pred bránkou a nestrelí gól. „Devätnástka“ odchádza do dôchodku. Hokej ale úplne neopúšťa. Diváci ho budú pravidelne vidieť po boku členov realizačného tímu.
Pred dvoma rokmi vám komplikovali kariéru silné bolesti chrbta. Napokon ste sa z toho dostali. Dá sa povedať, že ste sa v hodine dvanástej vyhli ukončeniu činnosti?
„Nebolo to len o chrbte. Odtiaľ mi to vyrážalo do slabín, ktoré predstavovali najväčšie bolesti. Takto som odohral celé play-off, v ktorom sme získali bronz. Nevedel som to dať dokopy, hoci som vyskúšal všetko možné. Pomohol mi až lekár pán Ševčík z Košíc v priebehu júla, ktorý mi dal množstvo injekcií, a tie odstránili silný zápal. Od tej chvíle som sa zbavil bolesti. Momentálne mám chrbát v stave, kedy môžem normálne fungovať a som za to vďačný.“
Bohužiaľ, v Kristových rokoch predsa len nastal koniec. Čo vám ako prvé prebehlo mysľou, keď prišla správa od lekárov, že už neexistuje iná možnosť?
„Skôr išlo o to, aby som vyhodnotil, čo je najlepšie pre moje zdravie. Na život sa treba pozerať komplexne. Hokej predsa neznamená všetko. Chcete žiť čo najdlhšie i najkvalitnejšie. Lekári mi teda povedali, že ak to chcem mať, bude lepšie, keď to ukončím. Samozrejme, nebolo to jednoduché. Je to ťažké pre každého športovca, ktorý sa od piatich rokov naháňa za pukom, loptou, atď. Myslím si, že som to postupne vstrebal a celkom dobre som sa s tým vyrovnal. Pochopil som, že život ide ďalej a sú dôležitejšie veci ako to, či budem hrať.“
Hovorí sa, že chlapi neplačú, ale nie je to úplne pravda. Dohnalo vás to k slzám?
„Nie, ale predstavovalo to silný a ťažký moment, ktorý musíte v sebe nejaký čas stráviť a zamyslieť sa nad tým, čo chcete ďalej robiť. Slzy neboli. Myslím si, že tie sú na mieste v iných i náročnejších chvíľach, ako je to, že nemôžete pokračovať v hokeji.“
V uplynulej sezóne ste viackrát stáli na lavičke vedľa trénerov. Kedy sa objavili terajšie zdravotné problémy?
„Boli to dva nesúvisiace problémy. Od konca novembra som sa trápil s postcovidovým syndrómom, ktorý mi neumožňoval plnohodnotne trénovať a byť fyzicky fit. To bol ten dôvod, prečo som koncom minulého ročníka nemohol chalanom pomôcť na ľade. Toto sa mi podarilo vyriešiť počas leta a bol som pripravený na úvodný tréning.“
Vyskúšali ste si niekoľko angažmánov. Považujete za najvydarenejší ten zo sezóny 2018/19 v Nitre, kde ste pôsobili s kamarátom Daliborom Bortňákom, bodovo sa vám darilo a získali ste striebornú medailu?
„Určite nie. Najvydarenejšie aj najkrajšie roky som zažil v Spišskej Novej Vsi, na ktoré mám množstvo spomienok. Samozrejme, rok v Nitre bol dobrý, ktorý som si užil po boku „Bortyho“ či Buča (Samuel Buček). Nitra je známa tým, že má úžasných divákov, no zážitky zo Spiša sa nedajú s ničím porovnať a sú nezabudnuteľné.“
