Novým trénerom Spišiakov sa stal Čech Jakub Petr. Po Vlastimilovi Wojnarovi je to druhý muž od našich západných susedov, ktorý sa pokúsi spraviť čo najlepší výsledok v našej organizácii. S 52-ročným ostravským rodákom sme sa rozprávali na diaľku, nakoľko si v týchto dňoch užíva slnečné lúče pri mori v Egypte.
Pán tréner, vitajte medzi nami. Koľko trvali rokovania s našim klubom?
„Prvé stretnutie sme mali v priebehu lyžiarskej sezóny v Jasnej. Absolvovali sme približne tridsaťminútový rozhovor, ktorý mi dal zmysel a výborný pocit z mojej strany. Sedenie prebehlo s Braňom Rapáčom, pretože jeho brat Rišo tam kvôli zdravotným dôvodom nemohol byť. Oficiality prebehli rýchlo a napokon sme zistili, že keby sme sa v jednom momente nezasekli, tak tam sedíme doteraz. O klube som niečo vedel, niečo mi bolo predstavené. Nakoniec to hodnotím ako skvelú voľbu pre obe strany či moju rodinu. Som veľmi rád, že budem v Spišskej.“
Vzhľadom na to, že ste úspešne zachránili Litvínov v baráži, bol to váš najťažší ročník v bohatej kariére?
„Ako si to človek urobí, tak to má. To je moje heslo. Samozrejme, teraz už môžem prehlásiť, že mi spadol zo srdca obrovský kameň. Celá sezóna bola veľmi špecifická. Veľa sa toho popísalo, no stále razím názor, že čo sa upečie v kuchyni, tam to má aj zostať. Zo športového hľadiska to beriem ako veľkú skúsenosť, pretože prvýkrát som musel zachraňovať extraligu. Posledný zápas sezóny môže vyhrať len majster alebo účastník baráže. V tejto chvíli to môžem zľahčovať, keďže poznáme výsledok.“
Ste dlhoročný kormidelník domácej extraligy. Sledovali ste však jedným okom našu súťaž?
„Veľa hráčov, ktorých som viedol, neskôr zakotvilo na Slovensku. Nejaký prehľad o lige som mal, ale nie úplne detailne. Keď sa ma však opýtate na nejakú zostavu, na toto by som nedokázal odpovedať. Neprichádzam do úplne cudzieho prostredia, ale rešpekt tam je. Na druhej strane to neberiem, že idem pracovať do cudziny, nakoľko Česko a Slovensko stále vnímam ako jeden celok.“
Každoročne sa niekoľko hráčov posúva práve do Česka. Ako vo všeobecnosti vnímate slovenskú Tipsport ligu?
„Podľa mňa sa zakaždým kvalitatívne dvíha. Som však malý pán na to, aby som to komplexnejšie hodnotil. Ako príklad si ale dovolím uviesť terajší svetový šampionát hráčov do 18 rokov, ktorý hovorí za všetko. Základ je vždy dôležitý, a to sa potom odzrkadľuje na domácej súťaži. Veľmi si cením slovenský skauting. Každý, kto to sleduje vie, že nie je písaným pravidlom automatický prestup do Česka. Tí hráči sa môžu presúvať do Fínska, Švédska a ďalších líg za lepšími podmienkami, autami, či ku krásnejším dievčatám. To zase zvyknem hovoriť mladšej generácii (úsmev).“
V Spišskej Novej Vsi sa zapísal do histórie váš krajan Vlastimil Wojnar. Poznáte sa?
„Áno, ale nie sme vyslovene veľkí kamaráti. Skôr nás spája profesijný život. Pokiaľ si dobre spomínam, nikdy sme proti sebe v zápasoch nestáli. Stretávali sme sa na niektorých seminároch pre trénerov. Poznám jeho prácu a urobil si výborné meno vo viacerých organizáciách. Samozrejme, neunikli mi ani jeho historické úspechy na Spiši, a preto musím sňať klobúk dole.“
Podal vám nejaké užitočné informácie?
„Ešte nie. Teraz je to obdobie, kedy musia tréneri splácať dlh rodine po dlhej sezóne. Zároveň ešte potrebujeme vyriešiť nejaké otázky ohľadom prípravy nášho mužstva. Keď toto všetko bude hotové, potom ho budem kontaktovať telefonicky a možno sa stretneme osobne, nakoľko to nemáme k sebe až tak ďaleko. Určite som zvedavý na jeho názory a nechám si poradiť. Budem rád, ak sa mi ho podarí napodobniť spoločne s mojim realizačným tímom.“
Čo ste si stihli všimnúť a zistiť osobne na mieste pred novou sezónou, čo považujete za podstatné a potrebné?
„Tím je z troch štvrtín hotový. Mám k dispozícii nejaké reporty na jednotlivých hokejistov. Avšak skôr sme sa zamerali na systémové veci, čo a ako chceme produkovať. Na jednej strane je podstatná trénerská filozofia, no na strane druhej, aký máte hráčsky materiál v kabíne. Snom každého trénera je však hrať atraktívny hokej a baviť ním fanúšikov. Nikdy som nemal možnosť trénovať top tímy ako sú trebárs Pardubice. Ja som ale spokojný s tým, kde strávim najbližšie obdobie, pretože zbožňujem prácu s mladšími zverencami a viem, že môžu ďalej rásť.“
Predstavíte bližšie vašu predstavu o hernom obraze nášho tímu?
„Bude veľmi podobný ako v tímoch, ktoré mám za sebou. Ľadová plocha v Spišskej je z tých väčších, a tak to dáva mojej predstave trochu iný rozmer. Myslím si, že zásadné zmeny nebude potrebné aplikovať. Kto ma pozná vie, aký štýl preferujem. Pre mňa je podstatné, aby hráči nasali to, čo do nich budeme dávať. Zjednodušene poviem, že chceme baviť publikum a zbierať víťazstvá. Cítim, že náš herný prejav bude zreteľný od prvého prípravného zápasu. Každopádne moja základná filozofia je postavená na prepracovanej obrane. A pokiaľ stratíme puk, cieľom je čo najskôr ho získať a nepustiť.“
Pracujete s nejakým mottom, ktorým by sa malo mužstvo riadiť?
„Nič nie je viac ako tím. Sú to veci, ktoré by podľa mňa nemali ísť von. Nech to vedia len chalani, ktorí budú podo mnou pracovať.“
Môžu fanúšikovia očakávať príchod aj nejakej „vašej“ posily?
„Táto otázka je skôr na vedenie klubu, no nepopieram celkom veľký záujem agentov od chvíle, kedy vyšla informácia o mojom príchode na Slovensko. Všetci sa podieľame na tvorbe mužstva, ale so všetkým treba narábať opatrne. Áno, Spišiaci v tejto sezóne vypadli v kvalifikácii o play-off, ale jadro je veľmi zdravé. Treba si uvedomiť, že nie všetko je len o bodoch. Ak by som si náhodou niekoho zo svojich končín priviedol, musím sa uistiť vo viacerých ohľadoch. Mentálna a herná stránka sú základ. Každý legionár musí potvrdiť význam tohto slova. Keď toto absentuje, v takom prípade nemá čo robiť v mužstve. Z toho dôvodu som bol vždy v tejto otázke opatrný. V horizonte dvoch rokov chceme urobiť úspech, a to je moja výzva. A je mi úplne jedno, aké národnosti budú na súpiske.“
Stále bola vaša filozofia založená na rýchlosti, dravosti i agresivite?
„Fungovalo to v Nórsku a malo by to fungovať aj teraz, hoci je to iná liga. Musí to byť postavené na prirodzenom inštinkte hráča. Už som o tom hovoril. Keď stratíme puk, treba ho získať späť. V takomto prípade nie je potrebné búchať do hráčov, aby takto premýšľali.“
Trénujete dvadsaťtri rokov. V akom smere sa hokej najviac zmenil?
„Vo veľa veciach. V súčasnosti je to pre nás pre trénerov doslova luxus, čo sa týka zázemia, informácií, dát či ďalších vymožeností. Všetko si môžeme nahrať, ukázať, analyzovať atď. V rámci samotnej hry je to jednoznačne rýchlosť. Hokejistov vnímam ako atlétov. Nie je to už len o mase svalov.“
Celkovo platí, že viesť klub a reprezentáciu sú dve odlišné veci. Aké je to však, pokiaľ sa bavíme o dorastencoch a mužoch?
„Veľmi rýchlo som vystrelil smerom hore. Stále som hral špičkové finálové turnaje. Som nesmierne rád, že som mohol pracovať s hráčmi formátu Pastrňák, Kaše alebo Zbořil. Súhlasím, že tieto pozície sa nedajú porovnať. Osobne som však pocítil, že už som vyzretejší v otázke hádania sa s rozhodcami. V tomto smere som sa výrazne zlepšil (úsmev). Je lepšie robiť so skúsenými hráčmi, ktorí už vedia ako to chodí, no nebránim sa výchove mladých.“
V životopise máte zapísaných šesť rokov na lavičke osemnástky. Bola to vynikajúca skúsenosť a zároveň veľká česť?
„Aj keby som sa tam teraz vrátil, vždy to bude česť byť na striedačke národného mužstva, s ktorým hráte majstrovstvá sveta alebo kvalitný turnaj Hlinka Gretzky Cup. Dodnes ma mrzí, že s partiou okolo Davida Pastrňáka v Helsinkách to nedopadlo dobre. Spomínam si ešte na MS 2015 v Ostrave, kde vaši fanúšikovia totálne ovládli arénu. Čerešničkou na torte bol vtedajší slovenský tréner Vladimír Vůjtek st., môj niekdajší mentor. To bola krásna momentka. Toto som teraz prezentoval ako fanúšik, aby sme v tom mali jasno (smiech).“
Boli ste blízko k seniorskej reprezentácii?
„Raz to bolo na spadnutie. Netýkalo sa to pozície hlavného, ale asistenta. Riešilo sa to zhruba tri mesiace. Nakoniec to nemalo dobrý koniec. Byť súčasťou reprezentácie je niečo výnimočné, no časom začne človeku chýbať zaužívaný režim z klubov. Celý rok je to o hľadaní vhodných kandidátov do najcennejšieho dresu a celé to vyvrcholí na majstrovstvách sveta. Je to iné, keď ste na zimnom štadióne v jednom klube od rána do večera, kde všetkých dokonalo poznáte.“
Faktom je, že vám ligový titul stále uniká. Mali ste ho viackrát na dosah?
„Najväčšia šanca na to bola pred pár rokmi s Vítkovicami. Dokázali sme prekonať klubový rekord v počte získaných bodov a skončili sme štvrtí po základnej časti, no na majstrovský piedestál to napokon nebolo. Každopádne existuje množstvo lepších trénerov odo mňa, ktorí nedosiahli na najvyššie pozície.“
Aký osobný cieľ má Jakub Petr v sezóne 2026/2027?
„Implementovať mužstvu svoju hernú filozofiu. Robiť čo najväčšie problémy favoritom ako Košice, Slovan či Nitra a byť v hre čo najdlhšie. Samozrejme, chcem pôsobiť iným smerom ako naposledy. Prvým cieľom je pre každého play-off. To je samozrejmosť. Zo svojho pohľadu si želám, že keď nastúpime trebárs v Michalovciach, Poprade alebo Banskej Bystrici, aby si ľudia povedali, že prišla Spišská a dnes to bude poriadny vietor. V neposlednom rade si prajem, aby si hráči po sezóne mohli povedať, že sa pod našim vedením opäť o niečo posunuli.“
