V minulosti zaskakoval, dnes mu to naplno patrí. Reč je o obrancovi Dávidovi Romaňákovi, kapitánovi našich rysov. Reprezentačnú prestávku sme využili na rozhovor so služobne najstarším mužom tímu, ktorý je v kádri nepretržite od ročníka 2019/20.
Ak to bolo niekedy potrebné, prevzali ste rolu kapitána. Od tohto ročníka ste už kmeňový nositeľ céčka. Ako sa cítite v tejto pozícii?
„Cítim sa dobre. Je to rola, ktorú som chcel vždy zastávať. Myslím si, že svojim prístupom i hodnotami som dobrý nositeľ kapitánskeho céčka a idem chlapcom príkladom. Je to aj o spojení viacerých lídrov, ktorí mi pomáhajú a zatiaľ nám to skvelo funguje. Veľa mi pomáha Braňo Rapáč, s ktorým mám časté rozhovory, kedy mi povie svoj pohľad, ako by robil niektoré veci. Stále si z toho niečo zoberiem a snažím sa to aplikovať. Predsa len mám 27 rokov a stále sa mám čo učiť. Som rád, že mám okolo seba partiu ľudí, ktorí sú ochotní pomáhať a ukázať mi smer.“
Volajú vás naďalej prezývkou „Romi“ alebo označením kapitán?
„Je to aj aj. Samozrejme, viac však siahajú po mojej prezývke (úsmev).“
V ktorých okamihoch si beriete hlavné slovo?
„Keď cítim, že je potrebné niečo povedať alebo usmerniť tím. Takéto momenty prichádzajú kedykoľvek.“
Starší hráči nemajú problém zobrať si niečo k srdcu? (úsmev)
„Nemyslím si to, pretože chápu hodnoty, akými sa chceme ako mužstvo prezentovať. Pokiaľ ich niekto nespĺňa a je mu niečo vyčítané, jednoducho sa odosobní, pretože každý hráč koná veci v záujme tímu. Týmto spôsobom sa môžeme posúvať a napredovať.“
Keď sme mali teraz štvorzápasovú šnúru prehier, upokojovali ste kolektív, že sa to zlomí?
„Môj štýl vedenia tímu je aj v tom, aby tím v ťažkých časoch nepodliehal panike, lebo vtedy odchádza od systémových vecí a vecí, ktoré chceme praktizovať. Áno, boli tam štyri prehry po sebe, ale zväčša išlo o tesné zakopnutia. Výkon v Liptovskom Mikuláši nebol dobrý, preto sme súrne potrebovali uspieť doma s Michalovcami. Keďže sme to vyhrali, trochu sme sa upokojili. Vďaka tomu vládla pozitívna nálada v priebehu reprezentačnej prestávky a pripravili sme sa na ďalšiu časť sezóny.“
Do akej miery vediete diskusie s trénermi?
„Myslím si, že komunikácia s realizačným tímom funguje výborne. Ak niečo potrebujem ja alebo tréneri chcú niečo počuť odo mňa, udeje sa to. Máme otvorený vzťah, každému z nás záleží na tom, aby sme napredovali, dodržiavali pravidlá a boli úspešní. Preto sa vždy snažíme hľadať najlepšiu cestu, ako to môžeme docieliť.“
Ako to je v prípade debát s rozhodcami a prípadnými reklamáciami verdiktov?
„Závistí to od situácie. Sú momenty, kedy musím reagovať, inokedy je to naša lavička. Prikrátki sme vtedy, keď od arbitra padne záverečný ortieľ. V takom prípade sa s tým nedá nič urobiť. Pre mňa je veľmi dôležité, aby chalani príliš nereagovali na rozhodcu, ale boli sústredení na svoje povinnosti.“
Na Spiši pôsobíte úctyhodných sedem rokov. Považujete sa za jednu z osobností novodobej histórie klubu?
„Uff, neviem, či takéto pomenovanie je na mieste, aj keď, samozrejme, novodobé dejiny sú so mnou úzko späté. Bol som pri každom významnom úspechu ako postup do extraligy, medaily, pohár, a teraz som momentálne kapitán. Stále však verím, že ten najväčší úspech ešte len príde. Beriem ohľadom na konkurentov, ktorí majú k dispozícii oveľa vyšší finančný balík, ale my sa môžeme spoliehať na tvrdú a kolektívnu robotu. Máme silný tímový duch. Mojou úlohou je nastaviť kabínu tak, aby bola odhodlaná každého poraziť.“
S Adamom Žiakom ste okúsili reprezentáciu. Vy dokonca aj atmosféru majstrovstiev sveta. Vidíte v kádri niekoho, kto by mohol nasledovať kroky vás dvoch?
„Z môjho pohľadu máme viacero adeptov, ktorí by mohli nazrieť do národného tímu. Výborne hráva Ľubo Kupčo. Šimon Groch parádne vyrástol a každý rok je stále lepší. V dvadsiatke máme napríklad Alexeja Kubáta. Na druhej strane verím, že sa opäť ukážem v drese Slovenska so Žiakom alebo Róbertom Džuganom.“
Po 16 kolách je Spišská Nová Ves v prvej šestke tabuľky. Ako hodnotíte doterajšiu prácu?
„Zatiaľ sú to také vzostupy a pády. Sú veci, s ktorými sme spokojní a páčia sa mi. Všetci si však uvedomujeme, že sme ešte nedosiahli svoj herný strop. Máme čo vylepšovať či zdokonaľovať. Je to o ďalšej tvrdej robote a napredovaniu. Urobíme maximum, aby sme svojimi výkonmi tešili ľudí. Verím, že oni nás budú neustále podporovať, vďaka čomu budeme spoločne rásť.“
