Vášeň či srdcová záležitosť. To sú prvky, ktoré pociťujú členovia fanklubu VillaNova Patriots pri podpore našich hokejistov na domácich aj vonkajších zápasoch. Ostáva týždeň do otvorenia novej sezóny. Tento čas sme využili na rozhovor s dvoma členmi. K mikrofónu sme si pozvali hnacie motory – Róberta Bendera a Štefana Šubu. Obaja dostali v úvode päť rovnakých otázok. Ich odpovede v celom dialógu sú označené iniciálami.
Keď sa povie HK Spišská Nová Ves, čo vám napadne ako prvé?
RB: „Jednoznačne srdcová záležitosť. Od malička som fanúšikom Spišskej Novej Vsi.“
ŠS: „Okamžite sa mi vynorí vášeň, koníček a spoločenstvo. Keďže je tam spojenie s fanklubom, určite to beriem v tom zmysle, že je to skvelá komunita ľudí. Slogan klubu takisto znie „jedna rodina.“ Myslím si, že to jednoznačne potvrdzujeme stretnutiami na domácich zápasoch s cieľom porážať súperov.“
Koľko rokov ste členmi fanklubu?
RB: „Je to trochu na dlhšie. Na hokeji som od sezóny 2006/07, ale do súčasnosti sa nefandilo stále, pretože vždy sa vyskytli nejaké problémy. Bolo to také rozkúskované.“
ŠS: „Oficiálne od roku 2007. V tých rokoch sme mali fanklub pod menom White Blue Warriors a stál som pri jeho zrode. Ak to teda spočítam, osemnásť rokov som nepretržite v štruktúrach.“
Akú máte prácu mimo hokeja?
RB: „Pôsobím v jednej firme, ktorá má na starosti údržbu a podobné veci.“
ŠS: „Pracujem v štátnej firme.“
Zaberá vám fandenie veľa času?
RB: „Áno, a to predovšetkým vtedy, pokiaľ si to vyžaduje organizáciu. Je to časovo náročné.“
ŠS: „Nie je to úplne jednoduché. Možno sa zhodnem s Robom, keď poviem, že poriadnu dávku energie aj času nám berú organizačné veci ako je vybavovanie výjazdov, návrhy vlajok a mnoho ďalšieho.“
Rodinní príslušníci sú v tejto otázke zhovievaví alebo to tiež majú v krvi?
RB: „Som sám, takže zatiaľ nemám žiadne obmedzenia (úsmev).“
ŠS: „Teraz neviem, či vďaka bohu alebo žiaľbohu (úsmev). Na hokej chodím iba ja. Manželka s deťmi sú možno niekedy aj radi, ak na pár hodín odídem z domu. Musím teda poznamenať, že je tam z ich strany benevolentnosť. Robota vo fanklube občas ide na úkor času s nimi. Doma mám tri ženy, nakoľko som otcom dvoch dcér a hokej ich nezaujíma (úsmev).“
Do akého obdobia siahajú začiatky VillaNova Patriots?
RB: „Vznikli sme v roku 2015. Dovtedy existoval fanklub WBW (White Blue Warriors).“
V meste sa nachádza aj bar, ktorý nesie približne rovnaký názov. Je tam nejaký súvis?
RB: „Myslím si, že naše meno vzniklo skôr ako tento bar.“
Máte určené svoje pozície alebo fungujete ako jeden celok?
RB: „Nemáme konkrétne zadefinované posty. Dá sa však povedať, že na čele som ja aj so Števom Šubom, a potom ešte zopár jednotlivcov, ktorí nám vypomáhajú.“
Je to dlhodobý proces, kým sa podarí dať dokopy takú partiu fanúšikov?
RB: Mrzí ma jedna vec. V poslednom čase viac ľudí odišlo ako prišlo. Bol by som rád, ak by nastal opačný trend. Časť našej komunity tvorili študenti, ktorí zvolili odchod do iných miest, prípadne do zahraničia.“
Sú nejaké pravidlá, na ktorých si zakladáte?
RB: Samozrejme, všade musí byť nastavený systém, ktorého sa treba držať. Pre mňa je základným pravidlom to, ak sa naši kolegovia nehrajú s mobilmi, ale naplno sa venujú svojej činnosti. Musím priznať, že na to som dosť háklivý. Okrem toho nemám rád a nie som jediný, pokiaľ sa zbytočne vyvolávajú konflikty. Patríme medzi slušný fanklub, ktorý nepoužíva vulgárne pokriky. V tomto smere je to v poriadku.“
Striktne postupujete v prípade ich porušenia?
RB: „Musím zaklopať na drevo, no doteraz sme nikdy nemali takýto problém, aby sme museli niekoho vyhodiť. Dôvody ukončenia skôr spočívali v tom, že niektorí ľudia nechodili poctivo na zápasy. Občas sa stane, že sa k nám „prikradne“ niekto cudzí a opitý. Vtedy ho pošleme preč, pretože to nerobí dobrú reklamu.“
Čo je potrebné urobiť, aby sa medzi vami objavil niekto nový?
RB: „Stačí sa k nám pripojiť a aktívne povzbudzovať. To je všetko.“
V rámci Dňa otvorených dverí má možnosť fanúšik nakuknúť do kuchyne klubu. Ponúkate niečo podobné, čím viete osloviť potenciálnych nováčikov?
RB: „Ak sú na nás nejaké otázky, stále odpovedáme. Pred sezónou však každoročne organizujeme turnaj na počesť zosnulého Lukáša Barča. Po sezóne máme tradíciu v podobe varenia guľášu, na ktorý pozývame aj hráčov.“
Aké výhody plynú z pôsobenia vo fanklube?
RB: „Dostávame určitý počet permanentiek od vedenia, za čo sme mu veľmi vďační. Je to veľká pomoc. Kto má zaplatené členské, cestu autobusom na výjazdy má lacnejšiu alebo dokonca zadarmo, ako je tomu v prípade cestovania do Popradu. Verejnosť nám dosť pomohla aj v tom, že si kupovala náš merch, odkiaľ sme čerpali financie na naše aktivity.“
Existuje viac dátumov, pri ktorých sa vynárajú nádherné spomienky na dosiahnuté výsledky. Na ktorý najradšej spomínate?
RB: „Ťažko povedať, lebo nie som nastavený tak, že prijímam len úspechy. Som šťastný, že moje mesto je v extralige a veľmi si cením, kde sa nachádzame. Ale keď sa už na to pýtate, v pamäti do smrti ostane návrat do najvyššej súťaže v roku 2021, pri čom sme nemohli byť osobne. Všetko sme si ale vykompenzovali nočným čakaním na hráčov, keď sme pred štadiónom rozpútali nefalšované oslavy. Myslím si, že toto si budú navždy pamätať aj chalani, ktorí za nás hrali alebo už majú po kariére. Predsa len by som ešte vypichol jeden moment. Neuveriteľné semifinále s Košicami a postup do finále.“
Asi nemusíme ísť ďaleko, čo sa týka toho, na aký štadión radi cestujete podporovať naše rysy. Alebo?
ŠS: „Presne viem, kam tým mierite a dávam vám za pravdu, že sa nemýlite. Samozrejme, Poprad je najobľúbenejšou zastávkou v rámci výjazdov. Z dávnych čias to bol ešte Kežmarok.“
Doteraz najťažšou sezónou z pohľadu fanúšika bola asi tzv. „covidová“ 2020/21, kedy sa mohli pozerať zápasy len cez streamy. Súhlasíte?
ŠS: „Jednoznačne. Za seba poviem, že mňa tento ročník ani nebavil, pretože som nemal kontakt s hokejom. Pred televíziou nezažívam také emócie ako priamo v hľadisku.“
Ako ste sa vyrovnávali s tým faktom, že ste celý rok nemohli navštíviť štadión?
ŠS: „Bolo to ťažké. Dobre si pamätáme, že sme sa v jednom momente nemohli stretávať ani bežne na ulici. Na druhej strane sme v tom čase stavali dom, takže v určitej chvíli mi to aj padlo vhod (úsmev).“
Po sezóne sa však potvrdilo, že všetko zlé je na niečo dobré. Tribúny zívali prázdnotou, ale konal sa postup do extraligy. Aké emócie vás ovládli, keď Róbert Džugan pamätným samostatným nájazdom vrátil náš klub tam, kam patrí?
ŠS: „Neskutočne veľké. Do posledného okamihu nás odpisovalo celé Slovensko. Všetci videli v lige Žilinu. Keď však padol Robov gól, povedal som si, že sme to dokázali a sme tam. V kútiku duše som dúfal, že niečo veľké a pekné dosiahneme v extralige. Nebolo treba dlho čakať. Určite sme sa pozitívne zapísali do ligovej kroniky.“
Štyri sezóny medzi elitou rovná sa tri historické úspechy. Dve medaily a jeden Pašekov pohár. Akú to má pre vás váhu?
ŠS: „Myslím si, že nikto z nás nemal veľké oči. Sme malé mesto a ekonomická situácia nie je taká dobrá ako napríklad na západe. Zažili sme však momenty, o ktorých sa nám ani nesnívalo. S malou dušičkou sme verili, že si zahráme maximálne nejaké štvrťfinále. My sme ale urobili nadplán a máme historické kovy. Keby ste sa ma opýtali pred štyrmi rokmi, že sa tu niečo také odohrá, tak vás vysmejem.“
Ide o krásny scenár, ktorý nám môžu závidieť oveľa väčšie kluby s bohatou históriou. Vidíte to rovnako?
ŠS: „Samozrejme. Tam nie je o čom.“
Ako vnímate novú éru nášho hokeja, ktorá je pod krídlami bratov Rapáčovcov?
ŠS: „Keďže mám skúsenosti s viacerými manažérmi, môžem povedať, že konečne vidieť perspektívu do budúcnosti. Nie je to len na jednu sezónu, ale každý rok sa to buduje a posúva. Smeruje to k tomu, aby sme sa stali špičkovým klubom.“
Ste považovaný za jeden z najlepších fanklubov na Slovensku. Motivuje vás to do ďalšej práce?
ŠS: „Sme radi, že si držíme určitú úroveň. Pri masovejších skupinách je niekedy problém ustriehnuť slušnosť alebo násilie. Nikdy by som nevstúpil do komunity, v ktorej by bol neporiadok či nejakí násilníci. Som rád, že náš fanklub má svoju podobu, svoju identitu. Je mi však smutno z toho, že máme problém s oslovovaním mladšej generácie. Potešilo by nás, keby sa začali zapájať mladšie ročníky. Fandenie nie je práca, ale hobby. Mladí v tom asi nevidia žiadny finančný benefit, preto ich to odrádza. Rozmýšľame nad tým, že sa pokúsime vytvoriť nejaké udalosti, ktoré by mohli zabrať. Túto tému sme riešili aj s Rišom Rapáčom a vravel, že sa dajú vyrobiť plagátiky pre potenciálnych nových členov.“
Chystáte niečo smerom do budúcnosti?
ŠS: „Čo sa týka doterajších akcií, všetko ostáva po starom. Osobne však dlho nosím v hlave jednu myšlienku. Rád by som zorganizoval akciu, ktorá by sa volala rysy na Rysy. Chcel by som hromadný výstup na tento vrch s našimi fanúšikmi, kde by sme si urobili spoločnú fotografiu v klubovom odeve. Bolo by skvelé, keby sa to podarilo. Toto je teda môj plán, ktorý chcem dosiahnuť.“
Nová sezóna 2025/26 klope na dvere. Súpiska sa opäť pozmenila. Na ktorého hráča ste najviac zvedavý?
ŠS: „Nie som typ človeka, ktorý ide vyslovene po výsledkoch. Na štadióne si užívam iné veci. Som ale rád, že klub stiahol naspäť kanadského útočníka Oliviera Archambaulta. Vidieť, že tento hokejista je technicky niekde inde a má perfektné hokejové myslenie. V každom prípade milujem celé mužstvo a vážim si každého hráča, ktorý nosí na sebe dres môjho klubu.“
Zimný štadión v súčasnosti rekonštruujú, a to si bude vyžadovať obmedzenia v ročníku. Je všetko dohodnuté tak, aby ste nerušene svojimi hlasivkami hnali za ďalšími úspechmi našich chlapcov?
ŠS: „S bratmi Rapáčovcami sme už mali jedno stretnutie. Budeme musieť ísť do nového sektora, nakoľko náš doterajší prejde obmenou. Dohodli sme sa teda na tom, že sa presunieme za bránku oproti sektoru hostí. Myslím si, že je to lepšia voľba, hoci v starom sektore sa hlasno fandilo, lebo nebola pred nami žiadna bariéra. Teraz budeme za mantinelom a verím, že nás tam bude poriadne vidno a zároveň aj počuť. Tešíme sa na nový ročník.“
